Lenka SarneckáDuševné zdravie sa aj vďaka pandémií stáva témou, o ktorej si dovolíme rozprávať nielen za zatvorenými dverami psychologickej ambulancie. Učíme sa zdieľať svoje pocity s partnermi, kolegami, najbližšími. Úzkosť a z nej prameniace problémy predstavujú pre jej nositeľa veľkú záťaž. Ak sa však stretáva s nepochopením, či premotivovanými radami od okolia, je to ešte ťažšie. Dnes sa teda opäť venujem téme úzkosti a depresie – akým otázkam sa vyvarovať a ako môžete byť skutočne podporní pre človeka s psychickými ťažkosťami.
Skúste si predstaviť nasledovné:
Ráno sa zobudíte, ste v psychickom kŕči strachu, obáv a duševného utrpenia, ktoré neviete zmierniť. Vnútorný nepokoj, negatívne myšlienky ako aj búšenie srdca, plytké dýchanie či tráviace ťažkosti vám dávajú zabrať. Je vám skľučujúco, do plaču, neviete sa sústrediť, lebo ten stav čo máte, vám úplne obsadzuje myseľ. Nohy sú ako z olova, sotva ich prekladáte, hlava vám nefunguje. Telefóny zvonia, ľudia hovoria na vás a vy sa pri nich cítite ako keby ste zažívali bozk Dementora (negatívna postava z kníh Harry Potter). Každý rozhovor, každý telefonát vás vyciciava z energie. Už plačete, ale neviete prečo a ani to, či ten plač bude mať koniec. Zúfalstvo a beznádej. Naveľa naberiete odvahu podeliť sa o to, ako vám je niekomu blízkemu a ten iba zaskočene hlesne: však buď pozitívny… Pomohlo by vám to…? Tipujem, že nie.
Asi takto prichádzajú moji klienti s prosbou o pomoc. Ospravedlňujú sa, že sú smutní, plačú a nedokážu vysloviť súvislú vetu. Akoby ich bolesť malo byť niečo, čo mňa ohrozí alebo mi ublíži. Cítia sa previnilo, pretože by “mali byť usmiati a spokojní”, lebo to sa vyžaduje. Ale… terapia nie je výkonová disciplína, je o pochopení a prijatí všetkých stránok človeka, teda aj tej zraniteľnej a smutnej. Žiaľ atmosféru pochopenia a prijatia zažívajú klienti stále iba u psychológa.
Je potrebné povedať, že aj keď sa o duševnom zdraví, úzkosti a depresií hovorí čoraz viac, vo väčšinovej populácií je miera informovanosti stále nízka. Pre ľudí s úzkosťou/depresiou je veľmi náročné nájsť vo svojom okolí niekoho, komu by sa zdôverili. Zväzujú ich obavy z odmietnutia, zľahčovania ich ťažkostí, posudzovania alebo nepochopenia čo vedie k pocitom viny, nedostatočnosti a celkového prehĺbenia duševnej nepohody. Stále ma prekvapujú rady okolia, ktoré klienti prinášajú:
- Buď pozitívny..
- Povznes sa nad to…
- Ale veď ty máš všetko.. (sem vložte výpočet hnuteľného/nehnuteľného majetku)..ty NEMÁŠ PREČO byť nešťastný/á…
- Zacvič si..
- Prečo si myslíš, že máš úzkosť?
Radiť človeku s úzkosťou či depresiou, aby sa nad to povzniesol je ako povedať niekomu so zlomenou nohou, aby to rozchodil…
Čo urobiť, ak sa mi zdôverí blízky človek so svojím trápením?
Z praxe i vlastnej skúsenosti vnímam aj pocity toho, kto má byť dôverníkom úzkostného človeka. Neraz počúvam o tom, ako zostali ľudia paralyzovaní, zaskočení a v rozpakoch, keď sa pri nich rozplakal partner, kolega, kamarátka, spolužiak. Je to pochopiteľné. Pre niektorých ľudí sú emócie stále zdroj obáv. Vidieť plakať niekoho znamená konfrontovať sa s otázkou vlastnej zraniteľnosti, aj preto majú ľudia tendenciu bočiť od smutných a plačlivých ľudí.
Netreba ale zabúdať na dôležitú vec: Ak sa vám zdôverí váš partner/kolega/kamarátka/spolužiak so svojím problémom, je smutný alebo plače, prejavuje vám vo svojej bolesti veľa dôvery a odvahy. Snažte sa zachovať si pokoj,zostať ľudský, vnímavý, láskavý, neradiť a určite (fakt prosím NIE) neporovnávať, ako to má sused od neho ťažšie… Človek v tomto stave je veľmi zranený a zraniteľný, hľadá u vás dôveru, pocit že niekto pri ňom fyzicky ale i psychicky stojí a môže sa o vás oprieť. Ak zostáva iba v tichu a mlčaní, doprajte mu čas. Aj samotný zážitok toho, že niekto má na neho čas, rešpektuje jeho pocity, vníma čo sa s ním deje, je veľmi liečivé a podporné.
“Ja som neštudoval psychológiu, neviem to tak povedať..”
-počúvam pomerne často od ľudí, ktorých blízky človek má duševné ťažkosti. Nemusíte študovať vysokú školu ani psychológiu na to, aby ste dokázali byť podporní pre človeka s depresiou/úzkosťou. Úplne postačuje byť láskavý, napojiť sa na vlastnú empatiu a načúvať svojej ľudskosti. Ak si však neveríte, môžete skúsiť podporiť človeka s úzkosťou nasledovným:
Som tu pre teba.
Vnímam a počúvam ťa.
To ako sa cítiš, je dôležité.
Rozumiem, že to musí byť pre teba náročné. Nie si v tom sám.
Je to v poriadku. Aj keď máš horší deň.
Čo ti pomohlo zvládnuť to minule?
Čo by si teraz potreboval najviac?
Úzkosť klame. Myšlienka, ktorú máš, nie je fakt.
Tieto vety znejú predsa len mäkkšie, chápavejšie a ide z nich pocit záujmu.
A preto, aj keď sa to možno nezdá:
“U psychológa sa nekončí, tam sa začína”.
Ak sa chcete dozvedieť viac o úzkosti, jej vzniku a ako sa prejavuje, blog k tejto téme nájdete https://www.tvojpsychologcoach.sk/uzkost-nasa-kazdodenna-jej-vznik-prejavy-a-moznosti-liecby/
