Lenka SarneckáPracujem na psychiatrií už siedmy rok. Táto oblasť zdravotnej starostlivosti je pre širokú verejnosť stále veľkou záhadou, pričom jej obraz je dotváraný filmami ako napr. Prelet nad kukučím hniezdom, či Dobří holubi se vracejí. Sú to síce vynikajúce filmy, ale nereflektujú pomery súčasnej psychiatrie…
Keď prídem do novej spoločnosti a spomeniem, že som psychológ a pracujem na psychiatrií, často ma zasypú otázkami typu:
- Teraz ma už diagnostikuješ? Ako by si ma odhadla?
- moja najobľúbenejšia – Vidíš do ľudí?
- A to tam máte akože zvieracie kazajky?
- A to tí ľudia, oni sú akože naozaj šibnutí?
- A máte tam aj takú tú miestnosť, kde sú všetky steny obalené do mäkkého, aby si ľudia neublížili a majú tam len jednu žiarovku?
- A nebojíš sa tam?
Stereotypy, neznalosť, nízka informovanosť.. Toto všetko vystihujú vyššie citované otázky. Som veľmi rada, že aj vďaka pandémií sa konečne viac hovorí o téme duševného zdravia aj o tom, že liečiť sa na psychiatrií nie je ani na smiech, ani hanba. Ak si zlomíte nohu, tiež to netajíte doma v komore. Idete k lekárovi a necháte si pomôcť. To isté platí aj o psychických ťažkostiach. Na psychiatriu prichádzajú rôzni ľudia, s rôznymi problémami. Ja vravím, že iba ten čo videl a zažil ukrutnosť bolesti duše vie s pokorou pochopiť tých, ktorí sa s týmito stavmi boria. NIE, nemáme tu bláznov. Liečia sa tu ľudia – ľudské bytosti, ktoré toho v určitej fáze života cítili a zažili až príliš veľa. A každý to zvládol inak. Niekto lepšie, niekto menej úspešne. Ale stále, sú to konkrétni ľudia, konkrétne ľudské osudy, tváre a mená. Jednotlivci, ktorí majú za sebou náročnú osobnú históriu, ktorí majú svoje záľuby, ale aj na veky vytlačené šrámy na duši. Nech ich ale nazvete akokoľvek, stále sú to ľudia, ktorí myslia, vnímajú a predovšetkým CÍTIA – tlak, strach, stigmatizáciu, odmietanie spoločnosti, cez média, sociálne siete alebo aj osobné zážitky vo svojom okolí. Smutné je, že sa stále nájde niekto, kto sa z tejto témy smeje. Možno je za tým jeho nevedomosť, možno strach priznať si vlastnú zraniteľnosť. Žiaľ, život vie zaskočiť nepripraveného kohokoľvek a zajtra, môže pomoc na psychiatrií potrebovať aj niekto z vás a bude to stále v poriadku.. Pretože zostúpiť z piedestálu pýchy a prijať pomoc vo svojej zraniteľnosti, je v skutočnosti obrovským znakom odvahy… A ľudia pracujúci s duševnými ochoreniami to dobre vedia a chápu.
Liečba na psychiatrickom oddelení si vyžaduje prácu s pacientom ako celkom, teda bio-psycho-sociálnou bytosťou. Ak Vás teda sužujú duševné ťažkosti – úzkosti, panické ataky, obsesie, depresia alebo príznaky psychózy, snažíme sa liečiť a pôsobiť na všetkých úrovniach. Lekári ordinujú farmakoterapiu, ktorá pomáha stabilizovať nerovnomerné hladiny neurotransmiterov v mozgu. Pre vysvetlenie – práve pokles či naopak nadbytok serotonínu, dopamínu, noradrenalínu môžu na fyziologickej úrovni spôsobovať rôzne psychické ťažkosti. Aby sme ako zdravotnícky tím získali lepší prehľad o tom, čo sa v duši pacienta odohráva prichádza na rad psychologické vyšetrenie. Verte mi, že občas je to náročný proces, predovšetkým pri spolupráci so závažnejšími duševnými ochoreniami ako sú napr. schizofrénia či paranoja. Pacienti sa často dožadujú iba tabletiek, ktoré “urobia svet ružovým”. Účel a význam psychologického vyšetrenia spočíva v hlbšom pochopení podstaty pacientových ťažkostí, ako porozumenie celému životnému príbehu pacienta. Osvedčilo sa mi, že ľudia majú radi prirovnania a tak na účel psychologického vyšetrenia používam nasledovné: “Ak si zlomíte nohu, musíte íst na RTG vyšetrenie, aby sa videlo, čo tam je. Na psychiku nemáme RTG, ale máme psychologické vyšetrenie. Účel psychologického vyšetrenie nespočíva iba v počiatočnom zorientovaní sa o povahe pacientových ťažkostí a bližšej diagnostike, ale tiež predstavuje dôležitý bod pre následnú psychoterapeutickú a podpornú liečbu. Ako v živote funguje vzájomná prepojenosť JING a JANG, tak aj v psychiatrií funguje vzájomná previazanosť psychoterapie a farmakoterapie; alebo rečou pacientov povedané – tabletiek a skupiniek (pozn.skupinka = skupinová psychoterapia). Realita však niekedy pokulháva za idealizovanou teóriou, akú som opísala vyššie. Stále ale platí, že obaja odborníci ako psychiater, tak aj psychológ usilujú o blaho a spokojnosť pacienta.
Po nastavení liečby a čiastočnej kompenzácií stavu pacienta prichádza na rad práca psychológa s pacientom. Sú to hodiny dôverných, citlivých rozhovorov, často sprevádzaných bolesťou a slzami, no často je práve ozdravný plač. Odmena potom prichádza vo forme úľavy a zmiernenia ťažkostí. Niektoré sedenia môžu byť príliš krátke na všetky témy, občas sa stane, že pacient nemá chuť rozprávať a tak ostávame v tichu sedieť.. A aj tak je to v poriadku.. Niekedy postačí zopár sedení, inokedy si proces liečby a psychologických sedení vyžaduje dlhší čas a častejšie stretnutia. Netreba sa teda zľaknúť, ak sa všetko nedá do poriadku po jednom sedení. Práca sám na sebe (či je to terapia alebo aj koučovanie) si vyžaduje čas, trpezlivosť a aj byť k sebe láskavý. V procese liečenia duševných ťažkostí totiž nejde iba o potlačenie úzkosti či depresie. Liečime, uzatvárame a hojíme staré zranenia, čím sa meníme aj my samotní. Budujeme si nové, efektívnejšie stratégie do života a zanechávame to, čo nám už neslúži. Je to zmena, ktorá nám prináša do života väčší pokoj a stabilitu. Najväčšou odmenou pre nás je zlepšenie stavu pacienta, iskra v očiach a chuť opäť žiť.
Aby som ale odpovedala na vyššie položené otázky: Ako psychológ ľudí pri prvom kontakte nediagnostikujem, nečítam a ani im nevidím do mysle… Nie som predsa mentalista alebo šaman 🙂 Čo si ale občas všimnem, sú zvláštnosti v ich prejave, ktoré postrehne asi každý všímavý pozorovateľ. A tiež vnímam ako sa ľudia cítia a akú náladu prezentujú.. Nemusí to byť vždy rovnaké.. To, na čo sa snažím dbať je, ako sa ľudia cítia pri mne. To je totiž niečo, čo je moje a dokážem to sama ovplyvniť. Preto som si obľúbila používať na psychiatrií humor. Cez humor to každý lepšie zoberie, aj psychiatrický pacient, ktorý môže byť v akútnej fáze ochorenia emočne rozkolísaný. Pacienti už môj humor poznajú a celkom radi si zavtipkujú. S kolegami vnímame primeranú dávku humoru ako priestor, kde sme si všetci rovní, kde si dokážeme (stále v medziach slušnosti a tolerancie) urobiť si sami zo seba srandu, ostať na jednej úrovni seberovných ľudských bytostí a zároveň nám humor otvára cestu prijať cez smiech a niekedy aj slzy to nepríjemé, nepekné a to, čo sa nám celkovo nepočúva dobre. A tak si často opakujem: „Sotva existuje v ľudskom bytí niečo, čo by umožňovalo človeku získať viac odstupu než humor.“
A či sa nebojím pracovať na psychiatrií? Klamala by som,ak by som tvrdila, že nenastali situácie, keď som cítila strach. Myslím však, že nie je o nič väčší ako strach, zmätenosť a beznádej, ktorú prežívajú pacienti, keď ku nám prichádzajú. Práve o to viac je dôležitý ľudský prístup, ktorý pomáha pacientom adaptovať sa na nemocničné prostredie. Často sú to maličkosti, ako napr.trpezlivé vysvetlenie dôležitých informácií, edukácia alebo krátky rozhovor o niečom, čo má pacient rád alebo je pre neho dôležité a možno niekedy len úsmev a milý pozdrav.
Myslím, že moje košaté myšlienky dnes vyčerpávajúco priblížili niečo o psychiatrií. Ak máte otázky alebo dotazy, budem vďačná za spätnú väzbu.
